BOŽIA SPRAVODLIVOSŤ(1)

Neodmietaj starosti, z nich pochádza poznanie pravdy.

     - Otče, čo je to Božia spravodlivosť?

    - Božia spravodlivosť, to je veľká trpezlivosť, ktorej obsahom je aj pokora a láska. Boh je veľmi spravodlivý, ale aj veľmi milosrdný, a Jeho milosrdenstvo je nad Jeho spravodlivosťou. Aby si to pochopil uvediem ti taký príklad. Aj keby človek nikdy nepočul blahú zvesť o Bohu, tak ho Boh bude súdiť nie podľa toho stavu, v ktorom sa nachádza, ale podľa toho stavu, v ktorom by sa nachádzal, ak by ho poznal. V opačnom prípade by Boh nebol spravodlivý. Božia spravodlivosť má svoje matematické zákony. Raz sa jeden a jeden rovná dvom, inokedy dvom miliónom.

     - Otče, ako sa Božia spravodlivosť prejavuje nad človekom, ktorý sa niečím prehrešil?

     - Ľudská spravodlivosť hovorí: „Urobil si chybu, musíš byť potrestaný“, ale Božia spravodlivosť hovorí: „Priznávaš si svoju chybu a kajáš sa? Je ti odpustené“. Pozri, veď ak človek, ktorý vykonal priestupok, kajá sa a sám sa k vykonanému prizná, hoci na neho ešte nepadlo ani najmenšie podozrenie, vtedy sa k nemu dokonca aj ľudský zákon správa zhovievavo. A ak je takýto človek zhovievavo posudzovaný ľuďmi, o to viac je k nemu zhovievavý Boh, ktorý je spravodlivý a milosrdný Sudca.

     Všetci sme v Božích rukách. Boh nás sleduje a vidí dopodrobna všetko, pre Neho je otvorené srdce každého človeka. On k nám nebude nespravodlivý. Pretože existuje Božia spravodlivosť, Božie odmeňovanie, a čo je najdôležitejšie, že nás Boh miluje, tak všetko dobré, čo človek robí, nie je zbytočné. Preto ten, kto hľadá spravodlivé správanie ľudí, je človek bezcenný, a úplne nevyvinutý.

     Postrehol som, že ak človek, s ktorým zaobchádzali nespravodlivo, sa k uskutočnenému správa tak, ako si to vyžaduje Božia pravda, tak takého Boh oslobodzuje ešte v tomto živote. Spomínam si, ako po vojne k našej jednotke prišiel generál aby odovzdal vyznamenania. Ja som tam v ten deň nebol. Keď generál vyvolal moje priezvisko z radu vystúpil jeden z mojich kolegov, rodák z Tesálie a dostal vyznamenanie, ktoré patrilo mne. Ostatní vojaci boli ticho, pretože vtedy v armáde za takýto podvod zatvárali do väzenia. Keď generál odišiel, ten vojak sa skrýval zo strachu, že ho ostatní k smrti dobijú. Aj ku mne, keď som sa vrátil, sa bál prísť. Obchádzal ma, obchádzal a nakoniec povedal: „Odpusť mi, urobil som to a to“. Odpovedal som mu: „A urobil si dobre, že si to vyznamenanie zobral! Čo by som s ním robil?“ Potom to vyznamenanie nosieval na prehliadkach. Po štyridsiatich rokoch k nám do monastiera prišiel veliteľ Prvej armády z Tesálie a doniesol mi vyznamenanie, medailu Alexandra Macedónskeho. Keď som ho videl, nemohol som sa nepousmiať. Po štyridsiatich rokoch! Dojalo ma to, že maršal prišiel z Tesálie, z kraja toho vojaka, ktorý vtedy dostal moje vyznamenanie. Vidíte, tak sa stáva! Ak sa budeme snažiť o to, aby s nami zaobchádzali spravodlivo, v konečnom dôsledku stratíme aj to, o čo sa snažíme ako tu, tak aj to, čo nám Christos pripravuje vo večnosti za to, že sme tu zniesli nespravodlivosť. Čiže, kvôli bezcenným veciam strácame to najhlavnejšie, večné. Tak či onak, všetko pozemské je bezcenné. K čomu je nám potrebné?

(1) Год души, Православный календар с чтением на каждый день 2016, Издательство КАМНО, Кишинев 2015, s. 266-267. (starec Paisij Svätohorec)